Husle

História

Predchodcom huslí je stredoveká rubeba (rebec, rebeka), nástupca arabského rabábu, fidéla a jej príbuzná lira da braccio. Prvé husle začali vznikať v Taliansku na začiatku 16. storočia. Žiadne sa z tej doby nezachovali, ale ich tvar sa uchoval na kresbách z toho obdobia. Prvé moderné husle zrejme zhotovil Andrea Amati na objednávku rodu Medici – požiadali ho o zhotovenia nástroja vhodného pre pouličných hudobníkov. Moderné husle sa čoskoro stali vo všetkých spoločenských vrstvách veľmi obľúbenými a rozšírili sa po celej Európe.

Najstaršie dochované husle vyrobil tiež Andrea Amati, v Cremone v roku 1564. Asi najznámejšie husle „Le Messie“ (známe tiež ako „Salabue“) vyrobil v roku 1716 Antonio Stradivari. Nikdy sa na ne nehralo a dnes sú vystavené v Ashmolean Museum v Oxforde. Najznámejší výrobcovia huslí žili v 16. až 18. storočí:

• talianska husliarska rodina Amati: Andrea Amati (1500 – 1577), Antonio Amati (1540 – 1607), Hieronymous Amati I (1561 – 1630), Nicolo Amati (1596 – 1684), Hieronymous Amati II (1649 – 1740)
• talianska husliarska rodina Guarneri, Andrea Guarneri (1626 – 1698), Pietro Giovanni Guarneri (Pietro da Mantova) (1655 – 1720), Giuseppe Giovanni Battista Guarneri (známy ako filius Andreae) (1666 – 1739), Pietro Guarneri (Pietro da Venezia) (1695 – 1762) a Bartolomeo Giuseppe Guarneri (Guarnerius del Gesu) (1698 – 1744)
• Antonio Stradivari (1644 – 1737), pôsobil v talianskej Cremone
• Jakobus Stainer (1617 – 1683), pôsobil v tirolskom Absame

Tvar huslí sa od tej doby prakticky nezmenil, iba došlo k malým zmenám v ich konštrukcii (napríklad sa mierne predĺžil krk a hmatník, čo umožňuje huslistovi zahrať vyššie noty). Husle vyrobené významnými husliarmi sú aj dnes neprekonané v kráse tónu.

Použitie v hudbe

Husle sú v úzkom spojení s vývojom európskej klasickej hudby, väčšina hudobných skladateľov im venovala podstatnú časť svojho diela, niektorí z nich boli aj aktívnymi huslistami (Bach, Haydn alebo Mozart).

Sólová hra

Najslávnejšie skladby pre sólové husle (bez sprievodu) vznikli v období baroka, ktoré napísal Johann Sebastian Bach (sólové Sonáty a Partity). Vo veľkej miere sa v týchto skladbách využívajú dvojhmaty. Husľová sólová hra prešla renesanciou v 19. storočí, vďaka Niccolòvi Paganinimu (24. Caprice op. 1) a Heinrichovi Wilhelmovi Ernstovi (Erlkönig). V 20. storočí vďaka skladateľom ako napr. Bartók, Eugène Ysaye, Stravinskij alebo Hindemith.

Prvé husľové koncerty (t. j. sólové husle so sprievodom orchestra) sa vyvinuli z formy concerto grosso, kde koncertný majster (sediaci vpravo pri prvom pulte prvých huslí) často hral vlastný hlas. Prvé naozajstné husľové koncerty zložil Vivaldi a Bach. Z obdobia klasicizmu sú významnými autormi W. A. Mozart a Ludwig van Beethoven, ktorý kladie základy romantického husľového koncertu – približuje ho poňatím k symfónii. O tom svedčí aj jeho dĺžka – cca 40 minút. Najslávnejšie a najhranejšie husľové koncerty z obdobia romantizmu skomponovali Dvořák, Bruch, Mendelssohn, Brahms, Sibelius, Čajkovskij atď.

Asi najslávnejším huslistom a zároveň skladateľom bol Niccolò Paganini, ktorý venoval husliam prevažnú časť svojej tvorby. Z huslistov 20.storočia a 21.storočia môžeme menovať Fritza Kreislera, Ruggiera Ricciho,Yehudi Menuhina, Jascha Heifetza, Davida Fiodoroviča Ojstracha, Henryka Szerynga, Itzhaka Perlmana, Idu Haendelovú, Pinchasa Zukermana, Hilary Hahnovú, Júliu Fischerovú, Vanessu Mae, Maxima Vengerova atď.

Orchestrálna a komorná hudba

Husle tvoria základ každého symfonického aj komorného orchestra, bežné sú aj sláčikové orchestre. Už od čias baroka existujú v orchestre dva samostatné husľové hlasy: prvé husle (najčastejšie 16 huslistov) a druhé husle (14 huslistov).

Husle tvoria tiež neoddeliteľnú súčasť sláčikových kvartetov a kvintetov, časté sú tiež skladby pre husle, klavír a ďalšie sláčikové nástroje (tzv. klavírne trio prípadne klavírny kvartet). Najčastejšou kombináciou sláčikových nástrojov je ale sláčikový kvartet, ktorý pozostáva z dvoch huslí, violy a violončela. Toto obsadenie je písomne zachytené už od klasicizmu.